Lhoty / Lehoty

Obec Lehôtka pod Brehmi

Vznik a prvé osídlenie obce Lehôtka pod Brehmi nie je historicky doložená. V Žiarskej kotline začiatky prvotného osídlenia a ľudskej činnosti zistili archeológovia na základe náhodných nálezov z doby bronzovej a staršieho halštátu (15. - 6. stor. p.n.l.). To znamená, že územie kotliny bolo osídlené pred príchodom Slovanov. Z tejto doby pochádzajú nálezy bronzových ihlíc, nástrojov a dva meče. Vzácny je nález lužického pohrebiska v chotári Horných Opatoviec na Dlhých dieloch.

Najstaršia historicky doložená osada v tesnej blízkosti obce Lehôtka pod Brehmi sú Horné Opatovce, ktoré sa už pred rokom 1075 stali majetkom benediktínskeho opátstva v Hronskom Beňadiku.

Na prelome 13. a 14. storočia obec, pôvodne občina, je historicky doložená až v roku 1391 pod názvom LEHOTHA. Ako manská osada patrila panstvu Revište a štvrtina z nej opátstvu v Hronskom Beňadiku. Po zániku hronsko-beňadického opátstva sa panstvo dostalo do vlastníctva ostrihomskej kapituly v r. 1536.

V 17. storočí obec patrila banskej komore.

V novodobých dejinách Lehôtka pod Brehmi patrila pod okresy Nová Baňa a Žiar nad Hronom.

Historický vývoj názvu obce

Prvý historický názov obce - Hlotka

1391- Lehotha

1773- Podbrehy - Lehota

1786- Podbrehi - Lehôtka

1808- Podbrehi - Lehota

1863- Podbrehi - Lehottka

1892- 1913- Apathegyalja

1920- Lehôtka Podbrehy

1927 - 1948- Lehôtka po Brehy

1948 - 1976- Lehôtka pod Brehy

1976- Lehôtka pod Brehmi
Koreň slova Lehota - Lehôtka vyvoláva predstavy vzniku osady ako Lehota - to bola osada, ktorá bola oslobodená na základe dohovoru so zemepánom od platenia naturálnych a finančných poplatkov na dohodnutú dobu. V 12. a 13. storočí na území Slovenska bolo približne 50 takýchto obcí. Povinnosťou obyvateľov bolo rúbať a vyklčovať les, ako aj zúrodniť pôdu. Na toto dostali lehotu na platenie poplatkov, až kým pôda nezačala dávať úrodu, spravidla 6 - 20 rokov.

Podľa Jozefa Koštu z materiálov Genealógia Lehôtky pod Brehmi sa pôvodne obec ešte aj v 17. storočí nazývala Pod bralom Lehôtka alebo Lehôtka pod Bralo, čo by mohlo naznačovať, že pôvodne Lehôtka bola tesne pri Hrone povyše Močidla, teda skutočne pod Bralom, a že sa na terajšie miesto presídlila niekedy v 16. storočí. Podobný osud malo viac obcí pri Hrone.

Symboly obce

Historický symbol obce je jedinečný a vychádza zo znakov oblasti. Obyvatelia obce sa charakterizovali ako roľníci. Obecný znak podľa heraldického výkladu na poľnohospodárstvo nijako nepoukazuje. Vidieť v ňom skôr cirkevný motív, a to aj napriek tomu, že v obci sa starý kostol vôbec nespomína a dnešný - zasvätený Božskému srdcu, j e až z roku 1913. Moderné patronícium si skutočne zasluhuje osobitnú pozornosť, pretože historickým znakom je do stredu srdca postavený kríž, ktorý z oboch strán obkolesujú dve ratolesti. Nad srdcom je korunka.

Za erb obce bol navrhnutý červený štít, v ktorom sa vznáša strieborná (biela) silueta srdca. V strede srdca je zlatý (žltý) latinský kríž, ktorý horným zvislým brvnom srdce nevšedným spôsobom prekrýva. Spod kríža vyrastajú dve strieborné (biele) palmové ratolesti. Nad srdcom sa vznáša zlatá (žltá) zatvorená koruna. V tejto podobe je erb Lehôtky pod Brehmi historicky verný, heraldicky správny, v domácej obecnej heraldickej tvorbe jedinečný, a aj umelecky veľmi pôsobivý. Pečatidlo je z roku 1783. Otlačky pečatidla sa našli na dvoch dokumentoch z roku 1858.

Obyvateľstvo

Obec počtom obyvateľov patrí medzi malé komunity. Jej obyvatelia pracovali prevažne ako roľníci v poľnohospodárstve. Malá výmera poľnohospodárskej pôdy dávala malé výnosy, a preto sa obyvateľstvo zaoberá výrobou košíkov určených na prácu do baní a hutí, na prepravu rudy. Od roku 1726 sa výrobou košíkov zaoberajú takmer všetci obyvatelia obce.

Podľa údajov z roku 1715 obyvatelia obchodovali s mlynskými kameňmi, vyrobenými v Hliníku nad Hronom.

V roku 1736 boli v obci šiesti obchodníci. Zdrojom ich obživy bolo obcho­dovanie s poľnohospodárskymi produktami. Obchodníci dostali pomenovanie bajulátor - podomoví obchodníci. Ich príjmy boli 7 až 14 zlatých.

Zlepšenie životných podmienok nastáva až po zrušení poiddanstva. Po definitívnom vydelení pôdy ajej výkupu sa obyvatelia zbavili feudálnej závislosti. Tí, ktorí nemali pôdu, si zarábali na obživu svojich rodín na sezónnych poľnohos­ podárskych prácach na Dolniakoch, odtiaľ si donášali obilie a iné produkty.

Časť obyvateľov obce Lehôtka pod Brehmi si našla prácu na železničnej trati Levice - Zvolen, ktorá bola daná do užívania v r. 1896.

Vznikom 1. ČSR sa podstatne nezlepšili životné podmienky. Miestne podmienky nedávali potrebné pracovné a zárobkové príležitosti. Ľudia ťažko robili na políčkach, výnosy z nich uživili sotva l O rodín, a tak si obyvatelia pri- vyrábajú príležitostnými povozníckymi prácami v lese. V tom čase neboli v obci rozšírené remeslá. V obci žil jeden kováč a kolár, ktorí zabezpečovali potrebné opravy na hospodárskom náradí, jeden obuvník, traja murári a to bolo takmer všetko. Zásobovanie obyvateľstva zabezpečoval malý obchodík s krčmou. V obci sa nachádzal mlyn, ktorý zabezpečoval mletie obilia aj pre blízke okolie. Občania odchádzali za prácou na veľkostatky južného Slovenska a na Dolnú zem, až do prvej svetovej vojny chodili prevažne do Csanádskej župy. Doma ostávali starci a deti, čo malo za následok úpadok vlastného hospodárstva. Nábor na sezónne poľnohospodárske práce robili takzvaní gazdovia. Svoje skupiny začali organizovať už v zime. Od najatých ľudí brali zálohy na cestovné a uzatvárali s nimi pracovné zmluvy. Gazdovia za každého sezónneho robotníka dostávali prémie. Na sezónne práce odchádzali celé rodiny - muž, žena i dospievajúce deti. Ubytovaní boli spravidla spoločne v humnách alebo maštaliach. Pracovali v ťažkých podmienkach od svitu do mrku za veľmi nízke mzdy. Priemerná mzda v roku 1900 v čase kosenia sena bola 80 halierov a 2 dl pálenky na jeden deň. Mzda vo forme pálenky bola veľkým zlom pre sezónnych robotníkov, lebo ich zákonite viedla k alkoholizmu. Počas žatvy sa denná mzda pohybovala okolo 1,20 korún. K mzde patrila aj strava, ktorá sa podávala vo veľkých miskách pre 8 -10 ľudí. Z našej obce sa sezónni robotníci sústredili po Veľkej noci a na vozoch odchádzali do najbližšej, v tom čase vlakovej stanice v Handlovej. V nákladných vagónoch sa odviezli na Dolniaky.

Pracovné príležitosti obyvatelia Lehôtky pod Brehmi nachádzajú aj pri výstavbe železničnej trate Levice - Zvolen, ktorá bola dostavaná a daná do prevádzky v roku 1896.Približne v roku 1923 obyvatelia odchádzajú prevažne do Francúzska, Belgicka, menej do Južnej Ameriky a Kanady. Do roku 1930 sa vysťahovalo z obce takmer 12 % obyvateľov. Ťažko pracovali ako poľnohospodárski robotníci, menej obyvateľov získalo ťažkú prácu vo fabrikách alebo baniach. Neovládali jazyk, a tak sa vracali späť domov. Len nepatrná časť zostala natrvalo žiť v okolí Paríža.

Časť občanov sa po roku 1930 vracia živoriť domov, do rodnej obce, na svoje zanedbané hospodárstva. V roku 1940 mnohí manuálni robotníci pracovali na budovaní modernej hradskej Trnava - Vysoké Tatry.

II. svetová vojna a obdobie po nej ovplyvňuje a silne poznačuje život obyvateľov. Ľudia trpia nedostatkom potravín. Po vyhlásení Slovenského štátu 14. marca 1939 sa aj v obci Lehôtka pod Brehmi uskutočňujú zmeny. V obci bolo zrušené obecné zastupiteľstvo a funkcia obecného starostu bola nahradená obecnou radou na čele s vládnym komisárom. Počas Slovenského štátu na východný front proti ZSSR narukovalo 10 vojakov z obce. V bojoch nikto nepadol. Na stranu Červenej armády prebehol jeden vojak - Jozef Harach.

V zmysle Ochrannej zmluvy s Nemeckom bol Slovenský štát povinný dodať okrem poľnohospodárskych produktov, dreva, rôznych surovín aj pracovné sily. Z obce odišlo na práce do Nemecka a protektorátu Čiech a Moravy 28 občanov. Muži pracovali vo fabrikách a ženy na poľnohospodárskych prácach. Po roku 1944 už na práce nenastupuje nikto.

Pracovné príležitosti, a tým aj zlepšenie svojho života po oslobodení, nachádzajú pri odstraňovaní vojnových škôd. Obyvateľstvo sa znovu vracia a pracuje v poľnohospodárstve.

V rámci industrializácie Slovenska boli v roku 1951 v Hliníku nad Hronom novovybudované Pohronské strojárne, bola otvorená zlieváreň a strojárenská prevádzka zameraná na výrobu zariadení pre banskú technológiu. V tomto závode našlo prácu 20 obyvateľov Lehôtky pod Brehmi.

V tesnej blízkosti chotára našej obce 24. novembra 1951 sa začala výstavba hlinikárne KOVOHUTY HRON, národný podnik. Výstavba bola daná do prevádzky 29. augusta 1953 a zároveň došlo k premenovaniu Kovohút na Závod Slovenského národného povstania.

Exhaláty z novopostaveného závodu v Žiari nad Hronom obmedzujú a zužujú poľnohospodársku výrobu. Na jar 1956 do obce prišla pracovná skupina z povereníctva, zložená z odborníkov na životné prostredie, preskúmala zdravotný stav zvierat. Príčinou veľkého uhynú dobytka bola otrava fluórom. Všetok hovädzí dobytok sa musel v stádach Horných Opatoviec a Lehôtky pod Brehmi zlikvidovať. Otázka zvierat bola doriešená a bolo treba riešiť situáciu ľudí. Na základe administratívnych opatrení bol vyhlásený stavebný uzáver v Lehôtke pod Brehmi a vysťahovaním všetkých obyvateľov Horných Opatoviec, ktoré sa započalo v roku 1961. Z Horných Opatoviec sa do našej dediny nasťahovalo sedem rodín.

Obyvatelia využívajú možnosť pracovať v závodoch v Hliníku nad Hro­nom, Žiari nad Hronom a blízkej Perlitke.

Vývoj počtu obyvateľov

1534 - 5 port

1601 - 9 domov

1715 - 19 daňovníkov

1828 - 39 domov a 236 obyvateľov

1869 - 272 obyvateľov

1890 - 318 obyvateľov

1930 - 352 obyvateľov

1939 - 447 obyvateľov. 96 domov a 95 bytov

1940 - 403 obyvateľov

1948 - 375 obyvateľov

1955 - 542 obyvateľov

1961 - 503 obyvateľov

1970 - 460 obyvateľov

1980 - 390 obyvateľov

1988 - 382 obyvateľov

2001 - 349 obyvateľov

1900 - 345 obyvateľov

1910 - 434 obyvateľov

1921 - 416 obyvateľov

Pohyb počtu obyvateľov súvisí so sociálnymi a ekonomickými podmien­ kami, ktoré sú dôsledkom svetových vojen, alebo spokojných sľubných období. Najnižší počet obyvateľov bol zaznamenaný v r. 1869. Najvyšší počet obyvateľov obec registruje v r. 1955.

História naplnená skúškami a utrpením

Život ľudí poznačili ťažké obdobia, plné skúšok, na ľudské utrpenie, slzy, strádanie ale aj vieru v lepšiu budúcnosť.

V 16. storočí sa v dejiny Európy charakterizujú ako búrlivé, plné konfliktov, vojen a chorôb. Slovenský národ nebol výnimkou. Ľudia trpia rovnako v celej Európe. Pre naše územie sa veľkou pohromou stávajú vnútorné spory Ferdinanda Habsburského s Jánom Zápoľským a hlavne útoky a rabovanie Turkov. Hronskobeňadické opátstvo sa dostáva do vlastníctva ostrihomskej kapituly (1536 - 1539) usadenej od roku 1543 v Trnave, kde sa uchýlila pred Turkami.

Obyvateľstvo a jeho sociálne položenie navyše sťažujú živelné pohromy, infekčné choroby, neúrodné roky a hlavne prechody vojsk, vyhľadávajúcich osady za účelom rabovačiek. Toto všetko sa dotýka aj našej malej obce. Navyše ľudí sužuje a ničí aj bezohľadnosť pánov šašovského hradu - Lipcseyovcov. Za ich života prepukli spory o hranice majetkov panstva Šašov s Ostrihomskou kapitulou. S verdiktom v tomto spore Lipcseycovci nie sú spokojní a vyvolávajú násilnosti v lesoch Horných Opatoviec a Lehôtky. Ostrihomská kapitula podáva vr. 1564 protest a žiada 10 000 florénov ako náhradu škody, ktorá im však nikdy nebola zo strany Lipcseyovcov uhradená.

Najvýznamnejším faktom bol zánik hronskobeňadického opátstva. Budovu tohto kláštora v r. 1528 obsadili mešťania z Banskej Štiavnice.

Storočie, ktoré nasledovalo potom, je tiež nesmierne ťažké, pretože je poznačené bojom proti Turkom a odbojom proti Habsburgom. V roku 1605 vojská Štefana Bocskaya obsadzujú Žiarsku kotlinu a drancujú majetok obyvateľov Opatoviec, ale aj blízkej osady Lehôtky pod Brehmi a okolia.

Utrpenia nieje stále dosť. Po odtiahnutí Bočkayových vojsk územie začali obsadzovať vojská Gabriela Betlema. V roku 1619 sa usídlili v Svätom Kríži nad Hronom a v Hliníku nad Hronom, kde zostali až do konca mája 1621. Pre obyvateľov to znamená nevyhnutnosť dodávať vojakom potraviny a krmivo pre kone. Najhoršie a najkrutejšie bolo však to, že armáda násilne brala chlapov za vojakov a svojvoľne plienila kraj.

Veľa slz vytieklo na zmučenú zem počas expanzie osmanskej ríše. Turci sa svojimi výpadmi dostali až do Kremnice - umožnilo im to aj spojenie s s Bockayom a Betlemom.

Veľká turecká pohroma prišla v roku 1647 začiatkom apríla, keď Turci pod vedením bega Ibrahima vydrancovali Novú Baňu, Revište, Žarnovicu, Hliník nad Hronom a samozrejme aj na ceste stojacu Lehôtku pod Brehmi. Svätý Kríž sa im nepodarilo dobyť vďaka silnej posádke habsburského vojska, ktoré bojovalo pod vedením generála Puchheima.

Marec v roku 1663 sa stal opäť pre mnohých obyvateľov Žiarskej kotliny osudným. Turci opäť plienili, zabíjali a podľa vtedajších údajov do otroctva odvliekli 150 000 ľudí z Pohronia.

Kruté roky pre ľudský rod pretrvávajú naďalej. Ženy, deti, muži trpia nielen násilnosťami Turkov, ale svoju negatívnu úlohu zohrávajú aj cisárske vojská, ktoré sa nechávajú vydržiavať chudobným obyvateľstvom a krajinu drancujú horšie ako Turci. Ľudia boli na pokraji akéhokoľvek vyčerpania, sú na konci svojich síl. Dolieha na nich hlad, bieda, mor a cholera. Utekajú. Prichyľujú ich iné kraje. Počet ľudí sa drasticky znížil.

Priaznivý vývoj života v 18. storočí je v Hornom Uhorsku poznačený atmosférou schyľovania sa k novému šľachtickému povstaniu. Vojská Františka II. Rákocziho už v roku 1703 ovládli takmer celé Slovensko. Povstanie ťažilo zo zlej situácie ľudu a pod vplyvom politických pohybov v západnej Európe, najmä vo Francúzsku, sa začali hlásať heslá o slobode. Na jeseň v roku 1703 Rákocziho vojská prenikli do oblasti stredoslovenských banských miest, a tým aj na územie Žiarskej kotliny a obcí ležiacich v nej. Pri Svätom Kríži nad Hronom sa 20. novembra odohrala krvavá bitka, v ktorej Kuruci porazili cisárske vojská generála Šimona Forgacha. Ovládli Kríž a okolité obce, ktoré potom drancovali až do 28. novembra 1706 keď boli porazené Rákoczyho vojská. Vojsko strieda vojsko. Cisárski vojaci, ktorí sa tu usadili dobili, vypálili a delami dokončili dielo skazy. Šašovský hrad 27. októbra 1708 premenili na ruiny.

Končia vojny a ťažké roky utrpenia pre pospolitý ľud. Vytúžená úľava však neprichádza, ale naopak zvyšovanie daní a poplatkov v súvislosti s odstraňovaním vojnových škôd. Panovníčka Mária Terézia v roku 1764 po rozpustení bratislavského snemu z dôvodu nesúhlasu jeho účastníkov zvýšiť štátne dane - a hlavne zdaniť šľachtický majetok - pristupuje k reformám hospodárskeho života. Mária Terézia 13. januára 1767 vydáva Urbár - nariadenie upravujúce jednotne vzťah a podiel daní poddaných a zemepánov. Avšak právomoci k výkonu tohto nariadenia neupravuje, ponecháva ich na stoličných, ktorí si zákon prispôsobujú na svoje. V obci Lehôtka pod Brehmi sa podrobný opis majetkov v súvislosti s aplikáciou Urbáru nepodarilo zistiť.

Druhé desaťročie 19. storočia v rokoch 1814 -1816jepre obyvateľov Žiarskej kotliny poznačené strachom z vyčíňania zbojníckej bandy Ondreja Barana z Lutily. Lúpi a drancuje obce od Kremnice až po Hliník nad Hronom, spôsobuje chudobnému obyvateľstvu ďalšie utrpenie. Prepady kupcov vedú k obmedzeniu obchodu. Vinníkov chytia a v r. roku 1816 súdia podľa vtedajšieho práva.

Revolučné roky 1848 - 1849 sa dotkli nášho územia až v januári 1849, keď honvédi zvádzali pod velením vrchného veliteľa A. Gorgyeyho tvrdé boje s cisárskym vojskom generála Gotza Aulicha. Po porážke honvédov sa cisárske vojská vo februári 1849 a v júli 1849 usadili v Žiarskej kotline asi 20 000 ruských vojakov, ktorí tiahli na pomoc cisárovi proti Maďarom k Vigľašu.

V roku 1914 sa schyľovalo k vzniku 1. svetovej vojny. Obec bola opäť ťažko skúšaná. Mobilizácii sa nevyhli muži od 18 do 50 rokov. Malo to veľký dopad na rodiny a ich život. Obci vzali dva zvony na potrebu výroby ďalších zbraní, rekviroval sa dobytok a obilie. Nešťastia akoby nebolo stále dosť. Veľké suchá a tuhé zimy boli ďalšou pohromou pre život obyvateľov obce. Najväčšou katastrofou však bolo to, že na frontoch umierali a položili život pre svojvôľu bohatých mnohí zdraví a schopní ľudia. Medzi nimi boli aj obyvatelia Lehôtky pod Brehmi: Pavel Harach, Štefan Homola, Laurinec Kicko, Mikuláš Kicko, Ján Kmeť, Michal Kubík, Ján Mikuláš, Štefan Prôčka, Peter Sečkár, Juraj Šimko, Martin Toman a Ján Zaťko. Tí ktorí mali viacej trpkého šťastia sa vrátili domov zmrzačení: Ján Prôčka, Jozef Prôčka, Ján Pinka, Jozef Kubík, Ivan Lukáč, Peter Toman.

II. svetová vojna a Slovenské národné povstanie

Už pri samotnom vzniku Slovenského štátu sa začalo formovať hnutie odporu. V našej lokalite strediskom hnutia bol Hliník nad Hronom. Významná tajná schôdzka sa uskutočnila v roku 1942 v lese Čičava. Za politické zmýšľanie boli z obce Lehôtka pod Brehmi trestaní a väznení Ján Pittner, Viliam Kmeť, Ján Harach a ďalší. Istú dobu bol v obci cyklostylom tlačený časopis Jánošík a ilegálna vysielačka pracovala v dome u Prokajov.

Dňa 29. augusta 1944 Slovenská národná rada vyhlásila vznik povstania. Moc v obci prevzal revolučný výbor na čele s Jánom Pittnerom / Ján Harach - podpredseda, Andrej Kmeť - tajomník, Viliam Kmeť, Štefan Ivan, Peter Ivan - členovia revolučného výboru/.

Do povstaleckej armády narukovalo 15 občanov, z ktorých dvaja - Július Sutto a Jozef Kicko padli do zajatia. Zo zajateckého tábora sa domov dostali až v júli 1945. K partizánom sa pridali 5 občania obce.

Dňa 5.101944 nemecké voj ská, ktoré likvidovali povstanie, obsadili Hliník nad Hronom a bez boja aj Lehôtku pod Brehmi. Na kopci, nad dedinou čakalo niekoľko zakopaných povstaleckých vojakov na Nemcov. Partizánov však bolo málo, a tak sa bez boja presunuli do Banskej Štiavnice. V roku 1944 si občania vybudovali silný protitankový zátarás na ceste do Sklených Teplíc. Nebol využitý a občania ho po potlačení povstania museli rozobrať. Povstanie v obci prebehlo bez boja. Počas týchto pohnutých dní svoje životy za slobodu položili občania Jozef Ivan - Huceje, ktorý ako spojka bol 3.10. 1944 ťažko ranený a na následky zranenia zomrel, Emil Homola, ktorého Nemci surovo zastrelili pri mlyne.

Po čiastočnom potlačení povstania začiatkom decembra sa cez obec presúvajú jednotky ustupujúcej maďarskej armády, ktorej menšia skupina bola 15. decembra ubytovaná v obci.

Do obce dňa 22. decembra 1944 prišla skupina príslušníkov gestapa z Handlovej hľadajúc účastníkov odboja. Ján Vallo ušiel smerom k Hronu, a tak Nemci zaistili jeho otca, o osude ktorého sa nikto nedozvedel. Vtedajší richtár, ktorý musel sprevádzať Nemcov, zachránil hrdinským činom život Jánovi Pittnerovi. Ján Harach a Jozef Vallo sa z gestapa nikdy nevrátili - zahynuli na neznámom mieste.

Po vianočných sviatkoch sa na niekoľko dní ubytovali v obci nemeckí vojaci, príslušníci SS divízie. Likvidovali všetko, hlavne železničné trate, mosty, telegrafickú sieť. Dňa 8. februára 1945 vyhlásili Nemci evakuáciu obce, nikto sa však dobrovoľne neprihlásil a z obce nikto neodišiel. Obec strádala, lebo posledný prídel potravín dostali pred Vianocami 1944 a na nový prídel čakali až do marca 1945. Bol vydaný rozkaz na zákaz pohybu obyvateľstva.

Na jar sa blížila oslobodzovacia armáda. O tvrdosti bojov v lese nad Lehôtkou pod Brehmi svedčil aj vysoký počet mŕtvych na oboch stranách. Dňa 19. marca 1945 sa oslobodzovacia armáda dostala až po kostol. Obyvateľstvo sa ukrývalo vo svojich domoch, v pivniciach a v rôznych iných úkrytoch. Na bielu sobotu dňa 31. marca 1945 prestali boje a odstreľovanie obce. Veľkonočný ponde­ lok bol najsmutnejší v histórii obce, pretože obyvatelia šli hľadať a pochovávať mŕtvych. V obci pri kostole pochovali 7 vojakov Červenej armády. Ďalšími obeťami vojny sa stali Ján Matiaš a Ján Vallo - Tomaneje, ktorí zahynuli pri sprevá­ dzaní Červenej armády v chotári Horné Opatovce.

Po vojne úsilie ľudí bolo zamerané na odstraňovanie materiálnych škôd.

Budovanie, zveľaďovanie a zlepšovanie života obce

Nepriaznivá situácia počas l. ČSR poukazuje na nízku úroveň bytovej výstavby. Od 1919 do r. 1938 sa postavilo v obci len 5 rodinných domov. V rámci verejnej výstavby sa v tomto období postavila jednotriedna ľudová škola, daná do užívania v roku 1926.

Na zmiernenie nezamestnanosti po roku 1935 sa začalo s úpravou a rozširovaním cesty cez obec, postavil sa nový most na potoku Teplá. Zároveň sa vyrovnal tok potoka od mlynského náhonu do Hliníka nad Hronom až po železničný most. Táto akcia je významná tým, že sa zmenili hranice medzi Lehôtkou pod Brehmi a Hliníkom nad Hronom, časť pôdy prešla na druhú stranu do hlinického chotára. V tomto období došlo ku spevneniu brehu rieky Hron na jej ľavom brehu a to od horných lúk až po vtok potoka Teplá do Hrona. Zamedzilo sa podmieľaniu a prenikaniu riečišťa Hrona do lehotského chotára.

V rokoch 1936 -1937 sa vybudoval rezervár pitnej vody na Lochu. V roku 1938 si občania svojpomocne odvodnili horné lúky melioračným kanálom od Majera po vyústenie do Močidla, čím si zabezpečili vyšší výnos tráv a sena pre dobytok. Miestna skupina zväzu mládeže začala v roku 1949 so stavbou miestnej poľnej tehelne v časti Závozskej cesty. V rámci dobrovoľných brigád postavili sušiareň a pec na vypaľovanie tehly. Do konca roku 1949 sa vypálilo 30 tisíc kusov tehál.

V roku 1950 Krajský národný výbor pridelil obci zvukový prístroj na premietanie v dočasnom kultúrnom dome na Lochu pre dospelých. Dňa 17. mája 1953 sa splnila dlhoročná túžba občanov mať vlakovú zastávku. Postavili ju brigádnicky najprv ako drevenú budovu, neskôr v roku 1967 j u prebudovali na murovanú stavbu. Paradoxne v období stavebného uzáveru od roku 1956 až do roku 1989 sa v obci postavilo 20 rodinných domov a dobudovalo sa mnoho verejných stavieb. Veľkú iniciatívu pri budovaní obce prejavil miestny zväz požiarnej ochrany. Dokončil rozostavanú budovu miestnej práčovne a upravil ju na požiarnuzbrojnicu v priestore pri cintoríne, a tak za odmenu požiarny zbor získal motorovú striekačku.

V roku 1956 sa prikročilo k úprave a výstavbe cesty na Čerenie a okrem toho sa upravil aj vzhľad a priestor okolo kostola. V časti Čerenie Jednota, ľudové spotrebné družstvo postavilo v rokoch 1958 - 1959 predajňu s pohostinstvom. Most pri mlyne bol v dezolátnom stave, a tak namiesto starého sa v roku 1957 postavil nový. Upravila a rozšírila sa aj cesta do Hliníka nad Hronom. Do oplotenia cintorína v roku 1957 obec investovala svoje prostriedky. Na tejto akcii občania odpracovali 6 800 brigádnických hodín. Obec bola v tomto období veľmi aktívna a umiestňovala sa na popredných miestach v rôznych súťažiach. V roku 1955 sa umiestnila na prvom mieste a získala putovnú štandardu ako najlepší Miestny národný výbor v okrese Nová Baňa. V rámci kraja aj napriek zrušeniu chovu dobytka sa obec umiestnila na druhom mieste ako vzorný miestny národný výbor.

V roku 1964 bola ukončená stavba budovy MNV a materskej školy. Hodiny na veži boli inštalované v roku 1966. Významnou udalosťou v roku 1974 pre obec bolo odovzdanie kultúrneho domu. Kanalizácia obce bola daná do užívania v roku 1976 a v roku 1977 sa ukončila stavba Domu smútku na miestnom cintoríne.

V rokoch 1978 - 1986 sa v obci započalo s plynofikáciou, oplotením a úpravou terénu okolo cintorína. Uskutočnila sa výstavba šatní TJ a dokončila sa aj prestavba bývalej základnej školy na modernú MŠ pre 30 detí z obce.

Aj nasledujúce roky 1986-1990 sa obec zveľaďovala. Pokračuje plynofikácia obce, rozvodov obecnej kanalizácie, septika a ukončila sa generálna oprava osvetlenia obce a mosta cez potok Teplá pri šatniach TJ. Pre zlepšenie a spríjemnenie praktického života občanov sa vybudovali chodníky, hlavne v hornej časti a v oblasti od cintorína po autobusovú zastávku.

Nemenej dôležité bolo v týchto rokoch vybudovanie detského ihriska pod Bralom a výstavba areálu odpadového hospodárstva pri cintoríne.

Roky 1990 - 1994 sú zamerané na generálnu opravu kostola, výstavbu chodníka v ulici pod Bralom, vybudovanie zariadení na odvod dažďovej vody a položenie asfaltového koberca. Medzi najvýznamnejšie a dlho spomínané spoločenské udalosti patrí v tomto období otvorenie klubu dôchodcov v obci.

Prioritami v rokoch 1994-1998 bolo zabezpečenie technického vybavenia klubu dôchodcov, úprava okolia pri dome smútku a knižnici. Uskutočnili sa nevyhnutné generálne opravy miestneho rozhlasu a mosta pri mlyne.

V súčasné roky 1998 až 2002 sa nesú v znamení uskutočňovania prác, ktoré prinesú obci novú ešte krajšiu tvár a s ňou spokojnosť i hrdosť občanov na svoj rodný kraj. Medzi najrozsiahlejšie aktivity patrí úprava interiéru i okolia kostola a iných obecných priestranstiev, ktoré slúžia všetkým obyvateľom. Uskutočňuje sa generálna oprava strechy kultúrneho domu, upravuje sa povrchový zberač vody v začiatku obce. Aj výstavba urnového hája na cintoríne patrí k budovateľským aktivitám tohto obdobia.

Každé spoločenstvo ľudí píše svoju históriu nielen budovaním materiálnej základne, ale predovšetkým je to spoločenský život danej komunity. Človeku v pamäti natrvalo zostávajú spomienky na pekné stretnutia s ľuďmi, ktoré v nás zanechajú duchovné bohatstvo a zdokonalenie svojej vlastnej osobnosti. Medzi základné hybné články spoločenského života patria rôzne organizácie, kluby a zväzy. Telovýchovná jednota Sokol v obci úspešne rozvíjala oblasť športu.

Roky 1952- 1957 sú charakteristické futbalovými zápasmi hlavne dorastencov. Rok 1957 znamená aj prerušenie súťaží, pretože staré ihrisko bolo v tomto roku vybrané pod stavbu maštali JRD. Nové ihrisko sa začalo budovať v roku 1962 - oproti starému, v tom istom roku sa začalo s futbalovými súťažami v najnižšej III. skupine. Postupne sa vývoj futbalu stabilizoval a dorast nachádza uplatnenie s družstve dospelých, ktoré sa zúčastňovalo súťaží v II. najvyššej okresnej súťaže.

Sezóna 1999/ 2000 sa nesie v znamení nedostatku finančných prostriedkov a v konečnom dôsledku to znamená, pre tento obľúbený šport, úbytok hráčov. Talentovaní hráči nachádzajú uplatnenie vo futbalových družstvách v okolitých obciach. Medzi významných športových funkcionárov z obce môžeme zaradiť Júliusa Jenata (hráč II futbalovej ligy okresu Žiar nad Hronom), Ondreja Kicku (funkcionár OV ČSTV v Žiari nad Hronom) a Stanislava Jenata (dlhoročný športový funkcionár).

Obyvatelia sa radi zúčastňovali aj podujatí, ktoré organizoval turistický oddiel. Na týchto športových aktivitách sa môžu zúčastňovať celé rodiny, bez ohľadu na vek. Medzi nezabudnuteľné zážitky patril prechod Kremnickým pohorím, pohorím Vtáčnika, účasť na Bielej stope a iné. Medzi dôležité športové aktivity celookresného významu patrili v rokoch 1973-1975 turnaje v stolnom tenise organizované na domácej pôde.

Obyvatelia obce, ktorí sú obdarení umeleckým nadaním hľadajú uspokojenie svojich záľub v kultúrno-osvetovej činnosti v rôznych súboroch a krúžkoch. Medzi takéto aktivity môžeme zaradiť založenie ženskej speváckej skupiny, ktorá pracovala pod Slovenským zväzom žien. Reprezentácia na Folklórnych slávnostiach v Podhorí bola pýchou nielen obce, ale aj aktivistiek pani Olajcovej, Kickovej, Kmeťovej a iných. Medzi domáce kultúrne udalosti patrila aj existencia divadelného súboru. Divadelná hra Ivana Stodolu Čaj u pána senátora sa hrala aj na okresnej súťaži ochotníckych divadelných súborov v Novej Bani.

Obyvatelia obce radi spomínajú na natáčanie filmov Žena z vrchov v roku 1958 pri Szabovej skale a v roku 1972 na film Brána k domovu, v ktorých si svoje filmové úlohy zahrali aj domáci herci. V obci pôsobili aj dobrovoľné členky Červeného kríža od roku 1953. Medzi dlhoročné aktivistky patrili Anna Cidilová, Emília Homolová, Mária Kosorínska, Anna Olajcová a ďalšie.

Silná túžba obyvateľov obce po sebe zanechať stopu svojho bytia spojená s prirodzenou aktivitou predstaviteľov obce, ktorí si svoju zodpovednú funkciu chápu ako službu pre všeobecné blaho, veľkou mierou prispievajú k šťastnému a harmonickému životu všetkých obyvateľov i budúcich generácií v nádeji, že tu budú žiť šťastne.

Kostol a cirkevný život

Po cirkevnej stránke obec Lehôtka pod Brehmi podliehala pod rímsko­katolícku farnosť v Horných Opatovciach, kde bol aj kostol. Podľa záväzku z roku 1804 bola obec Lehôtka pod Brehmi povinná opatovskému farárovi ročne platiť za sobáše, pohreby, krstiny 16 zlatých a za každú rodinu l sliepku. Tento záväzok v mene obce uzavreli a podpísali richtár obce Juraj Mikuláš a boženík Ján Magula.

Lehôtka pod Brehmi pravdepodobne do roku 1913 nemala kostol. V roku 1714 občania vystavili zvonicu a umiestnili na nej zvon vážiaci 90 funtov. Zvonica bola umiestnená pred domom č. 17 rodiny Tomaje. Bola rozobraná vroku!913 po výstavbe miestneho kostola.

O stavbe kostola na vlastné náklady obce sa rozhodlo až v roku 1912. Obec dala pozemok s príspevkom 500 korún. Staviteľom bol Jozef Krkoš z Banskej Štiavnice. Základy kostola boli položené v auguste 1912 a v novembri 1913 bola výstavba ukončená. Kostol spolu so zariadením stál 22 000 korún, ktoré občania zozbierali medzi sebou, získali predajom dreva z urbárskej hory, dobrovoľnými brigádami pri stavbe, dovozom materiálu a pod.

Stavba kostola je neogotická, jednoloďová so segmentovým uzáverom s predstavanou vežou. Interiér je zaklenutý pruskou klenbou s lunetami. Vonkajšia architektúra je v historizujúcom slohu. Kostol vysvätil banskobystrický kanonik A. Groš. Biskup v tomto novovytvorenom kostole povolil ročne odslúžiť len 6 omší. Občania s tým nesúhlasili a vyjednávali. Výsledok vyjednávania sa ustálil na tom, že hornoopatovský farár vykoná mesačne jedenkrát omšu v nedeľu, šesť omší sviatočných a 2 omše cez týždeň v priebehu roka. Za každú omšu platili obyvatelia 20 korún a hradili náklady na dovoz a odvoz farára. Kostol je zasvätený Božskému srdcu.