Lhoty / Lehoty

Mníchova Lehota

História obceMníchova Lehota vznikla na starej strategickej a obchodnej ceste, vedúcej z Moravy a zo stredného Považia na Nitru a do stredoslovenských banských miest. O počiatkoch Mníchovej Lehoty sa zachovalo málo písomných prameňov. Za prvú a najstaršiu písomnú zmienku sa považuje údaj v darovacej listine kráľa Belu IV. z roku 1269, v ktorej sa spomína „terra episcopi nitriensis“ (zem nitrianskeho biskupa) pri ohraničení územia Višňovca (v chotári dnešného Trenčianskeho Jastrabia). Zdá sa však, že toto pomenovanie patrí Kostolným Miticiam (časť Trenčianskych Mitíc). Vzhľadom na strategickú polohu Mníchovej Lehoty tu už oddávna pravdepodobne existovalo aspoň strážne stanovisko, z ktorého hlásili pohyb v priesmyku na trenčiansku hradnú skalu. Poukazujú na to zachovalé chotárne názvy Stráže a Zadné Stráže v priestore dnešnej základnej školy. Na hornom konci obce, na strategicky výhodnej polohe – na vrchole strmého svahu nad cestou, priamo oproti Strážam – sa nachádza kopec Kostelec. Podľa starobylého ľudového podania tam kedysi stál kláštor s kostolom. V kanonickej vizitácii nitrianskeho biskupa Jozefa Vuruma z roku 1829 sa spomínajú aj viditeľné zrúcaniny na Kostelci. V obecnej kronike sa spomína, že tam robotníci pri kopaní hliny našli ľudské kosti. Podľa kňaza a historika Jozefa Kútnika boli prvými kolonizátormi územia Mníchovej Lehoty benediktíni z kláštora svätého Hypolita na Zobore. Po roku 1200 patril kláštor zrejme rytierskemu mníšskemu rádu johanitov, ktorí ochraňovali dôležité cesty, budovali útulky pre pocestných a vyberali mýto. Kláštor s osadou zanikli pravdepodobne počas tatárskeho vpádu v roku 1241. Osada bola obnovená asi začiatkom 14. storočia v období vlády Matúša Čáka Trenčianskeho, ktorý zakladal nové osady na základe osobitnej zmluvy, ktorá oslobodzovala osadníkov od platenia poddanských dávok na určitý čas – lehotu. Prvýkrát je názov Mníchova Lehota listinne doložený v roku 1439 pod názvom Monoh Lehota. V roku 1493 sa uvádza názov Barathlehota, v roku 1532 ako Mnyhowalehotha, v roku 1536 ako Mnyhowa Lehota, v roku 1546 ako Lehota Dominii Trenchin alias Barath Lehotha. V rokoch 1907 – 1913 to bola Barátszabadi.

Kostol Najsvätejšej trojice
Kostol postavili v období včasnej gotiky začiatkom 14.storočia. Tvorí ho svätyňa, loď a sakristia. Svätyňa má gotickú rebrovú klenbu s dvoma svorníkmi. Rebrá majú klinovú profiláciu. V uzávere svätyne sú tri gotické okná s trojlístkovou kružbou. V stene svätyne je zamurované pastofórium (výklenok na úschovu Eucharistie) z čias stavby kostola. Zo svätyne vedie do sakristie s valenou klenbou kamenný gotický vstup. V sakristii sú dve gotické okienka, jedno s pôvodnou mriežkou. Loď má rovný strop. Vonkajšok je hladký, nečlenený. Hlavná fasáda je štítová s ostrolukým hlavným vstupom. Za jej štítom je vstavaná drevená vežička. Z 18. storočia pochádzajú štyri barokové sochy – Boh-Otec, Panna Mária, Svätý Ján Krstiteľ, a Svätý Ján Evanjelista. Z 19. storočia pochádzajú dva dvojstranné klasicistické svietniky. Inventár kostola dopĺňa menší klasicistický zvon Svätého Vendelína z roku 1840 a väčší zvon Svätej Trojice z roku 1926.

Pustovník na Inovci
V 17.storočí žil v skalnej jaskyni pod Inovcom pustovník, zeman František Rozvadský z neďalekých Rozvádz (dnes časť Trenčianskych Stankoviec). V mladosti nechtiac zavinil, že jeho snúbenicu Evu Sokolovskú upálili na Trenčianskom hrade ako bosorku. Pod dojmom jej hroznej smrti sa stal pustovníkom. Na každý Veľký piatok tri dni niesol drevený kríž z Inovca do Trenčína. Dožil sa 78 rokov. Krátko po jeho smrti sa skaly zrútili a vchod do jaskyne uzavreli. V blízkosti jaskyne je pamätná tabuľa pripomínajúca túto udalosť. Zo skál jaskyne je postavená lurdská jaskynka pri kostole v Mníchovej Lehote.