Lhoty / Lehoty

Petrova Lehota 

História
 
Obec Petrova Lehota bola založená na zákupnom práve začiatkom 14. Storočia. Kedysi patrila Petrovi, synovi Pavla z Diviak, a volala sa Lyhota Petri. V roku 1355 sa spomína „plantatio Petri“ (novozaložená osada – dedina), ktorej osídlenie patrilo Petrovi.

Z pôvodného chotára Motešíc sa obec Petrova Lehota oddelila v roku prvé písomnej zmienky – 1346. Vlastníkmi chotára sa stal zeman Motešický a v zálohe aj rodiny Rožňovcov z Rožňovských Mitíc. V roku 1598 mala obec  27 domov, o 122 rokov neskôr, t.j. v roku 1720 bolo evidovaných  12 daňovníkov. Od roku 1720 do roku 1828 bol zaznamenaný vzostup počtu rodín a obytných domov. Napríklad v roku 1784 mala obec  33 domov, 41 rodín a 270 obyvateľov. Rok 1828 bol rokom úpadku, kedy sa evidovalo 24 domov a 269 obyvateľov.

Zaujímavý je historický vývoj názvu obce Petrova Lehota. V roku 1. Písomnej zmienky – 1346 mala obec názov Lyhota Peter. Po uplynutí 85 rokov (1431) obec nazývali Peter Lehota. V roku 1458 Petrowa Lhota, v roku 1520 Petrowa Lehota. V maďarskom jazyku sa používali názvy Petrilehota, Péterszabadja.

Podoba terajšieho názvu bola zaznamenaná v 17. A 18. Storočí. V rokoch 1906 – 1913 pretrvával názov obce Peterszabadja . Tento názov bol charakteristický pre vtedajšiu maďarskú nadvládu na Slovensku.

Od roku 1920 sa začala obec evidovať pod názvom Petrová Lehota s dlhou koncovou samohláskou á. Od roku 1927 sa názov obce Petrova Lehota nemenil a používa sa i v terajšom období.

Panstvo Horné Motešice, v rokoch 1922 – 1944 časť majetkov rodiny Majthenyi-Motešický z Horných Motešíc v obciach Dolné Motešice, Horné Motešice, Peťovka a Petrova Lehota odkúpil Oliver Seldern, ktorý z nich vytvoril samostatné panstvo.

Podľa dohody z 18.12.1922 dal Seldern časť pozemkov v Horných Motešiciach do nájmu vojenskej správe, ktorá tam zriadila žrebčín. Panstvo sa postupne zmenšovalo odpredajmi v roku 1927 a následnou pozemkovou reformou, no i tak malo v roku 1933 rozlohu ešte 683,5 ha.

Majiteľ panstva Oliver Seldern zomrel vo Viedni v roku 1926 a majetok po ňom riadil syn Oliver Peter Seldern, ktorý ho v roku 1934 predal veľkostatkárovi Rudolphovi Sievenscheinovi. K veľkostatku patrila i tehelňa v Horných Motešiciach.

Obec Petrova Lehota je jednou z mnohých, ktorá žila svojím spôsobom života. Snahou všetkých občanov bolo zabezpečiť si obživu pre seba, rodinu a pre doma chovaný dobytok či hydinu. Aké mala obec výhody alebo nevýhody, najlepšie vystihujú odpovede na 9 bodov z roku 1770, z ktorých je zrejmé:

–          V obci v roku 1770 nebol založený urbár, a preto sa riadila len podľa obyčajov, ktoré boli vlastné obyvateľom obce. V tom období bol chotár rozdelený na dve časti. Pretože vôčšia časť oráčiny bola pri horách a na vrchoch, pôda bola neúrodná. Táto neúrodná zem sa preto zasievala iba ovsom a len tretina polí bola úrodnejšia, kde sa mohlo siať žito, raž a jačmeň. Čo bolo lepšie položené, to bola časť lúk, ktoré umožňovali kosenie 2-krát a ostatné len raz do roka.

–          Petrova Lehota bola od mesta Trenčín a Bánovce vzdialená na jednu míľu, a to občanom umožňovalo predať akékoľvek veci z vlastnej produkcie, ak im prevyšovali.

–          Vzhľadom k tomu, že v chotári bolo dosť pasienkov, o obživu dobytka bolo postarané. Obdobná situácia bola i s vodou, ktorej bolo vždy dostatok i pre napájanie dobytka.

–          Čo sa týka dreva, ktoré sa spravidla používalo na stavby alebo na kúrenie, v horách ho bolo dosť, avšak mohli si ho zabezpečiť iba s dovolením pána. Súhlas pána sa vzťahoval i na zber lesných plodov, pasenie ošípaných. Od každého kusa však museli zaplatiť jednu mericu ovsa. Ovocné stromy okrem svojich záhrad pri obytných domoch mali aj na roliach. Vo svojich usadlostiach a na poliach mávali obyvatelia tiež kapustniská. K tomu mali pridelené orné polia, na ktoré obyčajne vysiali 14 meríc zbožia, od ktorých panstvu neplatili.

–          V chotári boli i močidlá na namáčanie konopí i panský mlyn, kde si mohli zomlieť obilie.

–          Pretože obec patrila pod panstvo v Motešiciach i obyvatelia mali svoje nevýhody: z celej výmery chotára boli dve tretiny neúrodných polí, na ktorých mohli siať len ovos a tenkel. Okrem toho veľké škody na úrodách im spôsobovali lejaky a búrky. Ďalšou nevýhodou bolo, že nemali rovnako rozdelené lúky a polia, preto pri popise každý nahlasoval len to, čo užíval. Ale pokiaľ išlo o povinnosti, tie platili pre každého rovnako. Povinnosťou napríklad bolo, že kto mal celú usadlosť, bol povinný každý deň posielať na pešie roboty od sv. Jána do sv. Michala tri osoby a od sv. Michala do sv. Jána dve. Ak pešia robota nebola, muselo sa každý deň robotovať – pracovať s pluhom. Ak bolo potrebné, museli na svojich povozoch z lesov zvážať drevo pre svojich pánov. Želiari každý deň od Jána do Michala posielali dvoch a od Michala do Jána jedného do roboty. Z celej usadlosti museli posielať po dve osoby a želiari po jednej osobe na pradenie panských konopí, podľa potreby aj každý deň.

–          Pri zvážaní obilia dávala každá celá usadlosť štvorzáprah a pri vyvážaní hnoja každé dve usadlosti dávali štvorzáprah.

–          Dochádzka do práce a z práce sa započítavala. Takzvaný deviatok nedávali v tom období zo žiadnej úrody, okrem oviec a včiel (úľov). Povinnosťou bolo platiť svojim pánom za jednu ovcu 10 denárov, z každého klatu 10 denárov, za kozu 25 denárov. Okrem toho dve celé usadlosti ročne odovzdávali 20 kureniec a želiar 10 kureniec. Kmínu a lieskovcov, keď Pán Boh požehnal, museli odovzdať 12 holieb alebo namiesto toho zaplatiť hotovými peniazmi.

–          Obec mala jednu želiarsku usadlosť, ktorú opustil poddaný pána Pavla Motešického. Pán ju dal do árendy tunajším želiarom, ale žiadne povinnosti okrem árendy z nej nemal.

Z týchto odpovedí, ktoré sú zaznamenané Jánom Škorcom, richtárom, Martinom Blahom a Jurajom Blahom, prísažnými a Jurajom Zuštinom a Martinom Vlachom starším, je možno usúdiť, že všetci vtedajší občania boli poddanými svojich pánov.

O poslušnosti poddaných z obce Petrova Lehota, ktorí patrili pánovi Pavlovi Motešickému, svedčí i vyšetrovanie, ktoré sa viedlo vo veci užívania lesov pri hatiach a ceste rozdeľujúcej chotár Peťovky a Soblahova.

Keďže i Peťovka patrila pod Motešické panstvo, svedectvo svedkov z Petrovej Lehoty potvrdilo, že obyvatelia Peťovky vždy užívali územie, o ktoré bol spor medzi Soblahovom a Peťovkou. V uvedenom spore z obce Petrova Lehota svedčili: Andrej Skult, 70-ročný, Štefan Škorec, 75-ročný, Andrej Škorec, 70-ročný, Ján Beňoviech, 100-ročný, Ján Tomba, 100-ročný, Ján Blaho, 90-ročný,, Ján Jankovič, 80-ročný, Pavol Kopecký, 70-ročný, Juraj Junkoviech, 60-ročný.

Podobné svedectvo o spore hraníc nám vydal Mikuláš Prílezský, slúžny a Ondrej Marke, prísažný z Trenčianskej župy, že na žiadosť Jána Piskiho, opáta na Skalke, prišiel na sporné miesto na hraniciach chotárov Petrovej Lehoty, Teplej a Opatovej, na ktoré si robil nárok Pavol Motešický. Pod vrcholom Psia noha pri dedine Teplá však protestoval proti tejto obhliadke provizór Trenčianskeho hradu, ku ktorému Teplá patrila a uvádzal, že medzi Gašparom Ilesházim, majiteľom Trenčianskeho hradu a opátom na Skalke nie sú spory o hranice (písomnosť zo dňa 17. Decembra 1641).